Novinky

Do súťaže Matematický expres, ktorá prebehne 11. marca 2015, sa prihlásili z našej školy dva tímy triedy 1.KA  (tím 104 - Futurum team a tím 150 Good Luck A-team) . Podrobné pravidlá ako aj informácie o súťaži nájdete na stránke  http://matx.p-mat.sk//index.php.

Držíme palce. 

Študenti 1.ročníkov (1.KA a 1.KB) sa zapoja do matematickej súťaže s názvom PANGEA. 1.kolo prebehne 11. marca 2015 (streda).

Ďalšie informácie o súťaži a o celom jej priebehu si môžete prečítať na stránke http://www.pangea-sutaz.sk/ .

Ako príprava na danú súťaž môžu poslúžiť študentom súťažné úlohy z minulých rokov, ktoré nájdete na stránke  http://www.pangea-sutaz.sk/?page_id=260  pre 1. ročník .

Vyhlásenie o poukázaní sumy do výšky 2 % (3 %) zaplatenej dane za rok 2014

Do 15.02.2015 požiadajte zamestnávateľa o vykonanie ročného zúčtovania zaplatených preddavkov na daň.

Požiadajte zamestnávateľa, aby Vám vystavil tlačivo Potvrdenie o zaplatení dane. Z tohto Potvrdenia si viete zistiť dátum zaplatenia dane a vypočítať:

2% z Vašej zaplatenej dane - to je maximálna suma, ktorú môžete v prospech prijímateľa poukázať.

Prečítajte si pozorne celé Vyhlásenie o poukázaní sumy do výšky 2%.

Vaše údaje napíšte do Vyhlásenia spolu so sumou, ktorú nám chcete poukázať.

Obe tieto tlačivá, teda Vyhlásenie spolu s Potvrdením, doručte do 30.04.2015 na daňový úrad podľa Vášho bydliska.

Čísla účtov prijímateľov nepotrebujete, ani ich nikde neuvádzate, nakoľko peniaze na účty prijímateľov prevádzajú daňové úrady, nie Vy. Vy platíte celú daň daňovému úradu.

Údaje:

Súkromné gymnázium FUTURUM n.o.

Právna forma:           nezisková organizácia
Sídlo:                        Na dolinách 27, 911 05 Trenčín
IČO:                          37923862
DIČ:                          2820001217
Číslo účtu:                2621222078 / 1100
Bankový ústav:         Tatra banka a.s.

Daňové úrady majú 90 dní od splnenia podmienok na to, aby previedli Vaše 2% (3%) v prospech Vami vybraného prijímateľa.

Všetky potrebné tlačivá na poukázanie nájdete tu.

Poznámky:

Fyzické osoby poukazujú v roku 2015 2% z dane, dobrovoľníci môžu poukázať až 3% z dane!
Do kolónky ROK sa píše 2014
Tlačivá sa podávajú výlučne na daňový úrad podľa Vášho bydliska
Čísla účtov prijímateľov nepotrebujete, ani ich nikde neuvádzate, nakoľko peniaze na účty prijímateľov prevádzajú daňové úrady, nie Vy. Vy platíte celú daň daňovému úradu.
IČO prijímateľa sa do kolóniek vypisuje zľava . Ak organizácia nemá SID, kolónky na SID nechajte prázdne.

Získané peniaze použijeme na skvalitnenie výchovno-vzdelávacieho procesu.

Ďakujeme.

Milí budúci študenti,

v pondelok 9. marca 2015 Vás pozývame na simulačný workshop o 14.00 v priestoroch našej školy. Nezabudnite si so sebou vziať dobrú náladu a písacie potreby. :)

Kto vlastne som ? Európan, Slovák oboje ?

Áno, som Slovák a som na to hrdý. Narodil som sa v krajine, ktorú mám rád a veľmi sa mi páči. Niekto by mohol povedať, že nám tu chýba more, ale mne úplne stačí, že tu máme  všetky štyri ročné obdobia a mám možnosť pozorovať našu krajinu na jar, v lete, v zime aj na jeseň. A  v každom ročnom období je veľmi krásna. Veď sú aj krajiny, kde nepoznajú sneh, alebo majú len horúčavy a sucho. Čiže z hľadiska prírody tu máme všetko. Pokiaľ ide o kultúru, žijeme v srdci Európy a sme kultúrny národ. Európa ma úžasnú históriu, ktorú som mal možnosť zažiť aj teraz pri návšteve Ríma. Občas však mám pocit, že si niekedy neuvedomujeme, ako sa máme dobre. Stačí sa pozrieť na správy a počuť, ako žijú ľudia  v Indii, v Iraku, Sýrii a je mi do plaču, že  sa v dnešnej dobe  dokážu ľudia navzájom zabíjať, že nemajú čo jesť a kde bývať. O to viac  je potrebné vážiť si  svoju vlasť a byť hrdý a vďačný za to, kde sme sa narodil, kde žijeme.
Ja veľmi rád cestujem a všade a na všetko nové sa veľmi teším. Ale vždy sa rád vraciam domov, lebo mám rád svoj dom, svoju izbu, svoju školu, svojich kamarátov, milujem slovenskú kuchyňu, a samozrejme , svoju rodinu. Mám rád zmenu, ale doma je doma.
Keď som v zahraničí, je pravdou, že niektorí nevedia, kde je Slovensko, ale kto ho pozná hovorí o ňom pekne. Nestretol som sa s tým, že by niekto hovoril o mojej vlasti neúctivo. Myslím si, že aj to, že sme sa stali členom EU, len zvýšilo náš kredit vo svete a stali sme sa partnerom vyspelej Európy.
Plánujem v budúcnosti študovať v zahraničí , na niektorej z európskych  škôl. Keď som sa bavil so študentami, ktorí študujú v zahraničí vraveli, že pripravenosť našich študentov je dobrá. Kto sa chce učiť, nemá problém  sa začleniť aj v škole v zahraničí. Aj naša škola nám vytvára veľmi dobré podmienky pre štúdium cudzích jazykov.. Problém štúdia v zahraničí vidím len vo financiách. Štúdium dnes nie je lacná záležitosť. Samozrejme, že sú nejaké štipendiá, ale aj tak ma štúdium v zahraničí bude stáť viac peňazí, ako keby som študoval doma. Výhodou tohto štúdia však je, že si tam skôr nájdem prácu, a aj moja práca bude lepšie ohodnotená ako u nás doma.  Na Slovensku veľa mladých, aj keď vyštuduje vysokú školu, robí práce, ktoré nezodpovedajú ich vzdelaniu. Hlavným motívom u nás je zárobok, čiže darmo mám vysokú školu, ale nebudem robiť svoj obor, lebo málo zarobím.
Ja chcem študovať  v zahraničí, ale neviem, či tam budem aj pracovať, alebo dokonca aj žiť. Myslím si, že to je ťažké dopredu povedať, ako sa rozhodnem, určite by som však  rád využil šancu na lepši život, keď sa mi naskytne.  Každá príležitosť v živote sa má využiť, a čím bude mať človek viac skúseností a znalostí, bude užitočnejší aj pre svoju krajinu. Ja za seba hovorím, že aj keby som tú šancu v zahraničí dostal, určite sa vrátim po čase domov- na Slovensko.
Plánujem zahraničné štúdium, a preto sa venujem hlavne štúdiu anglického a francúzskeho jazyka. Keď dostanem šancu študovať vonku, budem sa snažiť to maximálne využiť. Budem vďačný za tú možnosť hlavne rodičom, potom už bude len na mne, či to využijem. Zmeny sa nebojím, veď aj teraz sme na novej škole a je to fajn – noví učitelia, nové zážitky a iné vedomosti. Aj v našej triede sme sa zišli viacerí, ktorí pôjdeme študovať  do zahraničia.. Vnímam nás ako ctižiadostivých a sebavedomých študentov. Myslím, že uspejeme aj v zahraničí, veď všade je to o snahe, ochote a úsilí sa učiť, nie o krajine a národnosti.
Keďže ambície máme, už len dostať možnosť, nejaké to šťastie k tomu a, samozrejme, podpora rodičov. Ja sa už teším :) 

Daniel Kalapoš

“Kto vlastne som? Európanka, Slovenka alebo oboje?“

Slovensko, naša malá krajinka, srdce Európy. V tejto malebnej krajine žijem už 15 rokov a som tu veľmi šťastná. Najradšej trávim čas v našej krásnej prírode, v Tatrách. Môžem  povedať, že je to moje najobľúbenejšie miesto na svete. Vždy, keď cestujem do zahraničia, teším sa domov, pretože to tu mám úplne najradšej na celom svete. Je to môj DOMOV. Avšak  som tiež šťastná, že sme členmi Európskej únie, pretože  nám to umožňuje cestovať po celom svete a spoznávať nové kultúry, pamiatky a taktiež sa zlepšovať v cudzích jazykoch. Precestovala som už veľmi veľa krajín, a aj keď to bude znieť trochu namyslene alebo pyšne, môj názor je, že naša kultúra je jedna z najlepších, naše pamiatky sú jedny z najkrajších a náš jazyk je unikátny. Aj keď som doteraz naše krásne Slovensko len ospevovala, je pravda, že po skočení vysokej školy to už také „ružové“ byť nemusí. Vzhľadom na to, aká je Slovensko malá krajina, je veľmi vyspelá, ale prácu si je tu zohnať ťažko. Poznám veľa mladých ľudí, ktorí majú vyštudované aj dve vysoké školy, ale pracujú v povolaniach, ktoré nezodpovedajú ich vzdelaniu, lebo v ich obore sa na Slovensku nedokážu zamestnať.. V tom Slovensko zaostáva, je to na našu škodu, pretože mnohí mladí a vzdelaní ľudia hľadajú uplatnenie v zahraničí. Práve preto by som chcela ísť pracovať niekde do zahraničia, ale na Slovensko by som sa určite vrátila. Mám tu svoju rodinu, svojich priateľov a narodila som sa tu. Som hrdá Slovenka , ale aj Európanka.

Viktória Janočková

“Kto vlastne som? Európanka, Slovenka alebo oboje?“

V minulosti mali ľudia vo svojom občianstve jasno. Nikto neriešil, ku ktorému národu patrí. Bolo to jasné. Cestovanie bolo veľmi obmedzené, a tak sa nestávalo, že by si ľudia menili občianstvo. Dnes je tomu inak. Človek sa môže rozhodnúť, kde chce žiť a ku komu patriť. Mnohé štáty sa združujú do skupín, teda únií. Dobrým príkladom je Európska únia. Ľudia patria do svojich štátov, ktoré však patria pod Európsku úniu. Ja som rada, že som sa narodila v jednom z tých európskych štátoch. Na našom krásnom Slovensku. Európa mi poskytuje množstvo možností, ktoré moji predkovia nemali. Momentálne za najväčšiu vymoženosť považujem možnosť cestovať. Cestovanie mám veľmi rada, a preto som vďačná Európskej Únií za túto možnosť. Prechádzať z jednej krajiny do druhej nám poskytuje neoceniteľné možnosti. No i napriek všetkému sa veľmi rada vraciam domov, teším sa na svoju rodinu, kamarátov, izbu a v neposlednom rade sa teším na svoje rodné mesto- Košice. Svoju vlasť by som nemenila, aj keď dovolenka občas nezaškodí.
Takže odpoveď na otázku znie- cítim sa byť oboje. Som hrdá slovenská Európanka.

Sara Thiry

Kto vlastne som ? Európan ? Slovák ? Alebo oboje ?

Považujem sa jednoznačne za Slováka. Narodil som sa na Slovensku , žijem tu , študujem, vyrastám. Žili tu moji prarodičia , žijú tu moji starí rodičia , moji milovaní rodičia , bratranci , sesternice ... . Skrátka, mám tu všetkých mojich blízkych , priateľov , známych. Mám tu mnoho miest , ktoré navštevujem najradšej na svete a nechcem sa ich vzdať za žiadnu cenu. Mám rád flóru a faunu tejto nádhernej krajiny. Síce nerád  , ale musím poukázať aj na niektoré mínusy , ktoré súvisia s politickým a spoločenským dianím na Slovensku. Som však ešte mladý na to, aby som to celé pochopil , ale aj v tomto veku  pomaly začínam vnímať  niektoré nedostatky.
Vstup Slovenska do Európskej únie  mnohé zmenil a ovplyvnil, pretože sme, okrem iných vecí, začali dovážať potraviny z rôznych kútov Európy, a tak sme prišli o väčšinu našich pravých slovenských domácich potravín. Javí sa mi  , že politici sú len chamtiví ľudia , ktorí len  hlúpo kradnú a ľuďom ´´pod´´ nimi nedožičia ani len o kúsok lepší život. Myslím si , že je to pre nich dostatočný dôvod na zamyslenie.
No ja by som teraz rád prešiel k tomu , čo mňa, ako mladého človeka láka v tejto krajine zostať. Ja by som okrem toho, čo som už spomenul, rád spomenul aj to , že keď budem mať svoje vlastné deti , rád by som im ukázal mnohé krásne kúty ich rodnej vlasti. Presne tak, ako to robil a stále robí môj ocko. Som mu za to, aj mamke, veľmi vďačný. Spoznal som miesta , o ktorých som ani len netušil a doslova mi spadla sánka, keď som pozoroval tú nádheru. A keď budú poznať kultúru  nášho národa, vtedy môžu začať spoznávať iné európske kultúry. Aj keď musím priznať , že keby a mi naskytla ponuka pracovať v zahraničí napr. v Španielsku, myslím si , že by som to prijal bez mihnutia oka. No nad inými krajinami by som určite porozmýšľal.  Takže ja sa osobne cítim na Slovenku, ale aj v Európe dobre, nič mi nechýba a som rád , že som prišiel na svet práve tu. Týmto by som uzavrel moju úvahu a verím , že nebudem sám , kto má podobný názor, a aj napriek istým nedostatkom, má rád svoju vlasť. Môžem povedať , že som to písal úprimne , tak ako to naozaj cítim.         

Róbert Šándor

Kto vlastne som? Európan, Slovák, či oboje?

Kto vlastne som? Európan, Slovák, alebo oboje? Túto otázku by sa mal každý opýtať sám seba. Kým vlastne som ja? Úprimne,  myslím si, že som oboje. Aj Slovák, aj Európan. Síce som z väčšej strany Slovák, ale som aj Európanom.
Ako som mohol zvládnuť odpoveď na túto otázku ?  To sa teraz pokúsim vysvetliť.
Celý doterajší život som prežil na Slovensku, v Košiciach. Tu som sa narodil. Či tu aj umriem, to neviem, no zatiaľ žijem tu. Uvažoval som o tom, že pôjdem do Ameriky, keď budem dospelý, ale to s touto prácou nemá nič spoločné. Slováci sú vlastníci všetkého, čo je na území Slovenskej republiky. To znamená, všetky mestá, pahorky, vrchy, kopce, jaskyne, lesy, lúky, dediny, to všetko patrí Slovákom (ak to je na Slovensku, samozrejme). Také tie “politické      veci” , ako napríklad euro, poslanci, politici, to už je aj súčasťou Európskej únie.
Všetky mestá a dediny píšu svoj príbeh. Ako zanikali, ako sa rozrastali, menili a tak. Ako boli ovplyvnené útokmi Turkov, ako ich ovplyvnili Maďari a podobne. Ako vznikali budovy, ktoré sú dodnes pamiatkami (Dóm svätej Alžbety, Dóm svätého Martina). Toto všetko patrí Slovákom. Každé miesto píše svoj príbeh, a ten príbeh patrí Slovákom. Všetky  naše kultúrne dedičstvá patria nám, a nie nejakej európskej organizácií.
Toto obrovské kultúrne dedičstvo patrí nám, a mali by sme byť naňho hrdí. Aj tí,  ktorí  žijú
v zahraničí by mali byť hrdí na to, čo máme u nás doma, na Slovensku. Sme síce v Európskej únii, ale nerobí to z nás čisto len Európanov.
Každý, kto sa narodil na Slovensku, je Slovák. Aj ten, ktorý vycestoval  do Európy, žije
vo Švédsku, a má tam svoj trvalý pobyt, ale narodil sa na Slovensku, a prežil tu svoje detstvo (aspoň tých prvých päť rokov), je Slovák.
Mali by sme byť hrdí na to, že sme oboje. Podľa mňa sme síce oboje (Slováci aj Európania), ale sme viac Slováci, pretože tu žijeme (alebo aspoň sme tu prežili niečo), boli sme tu vychovaní, či na dedine, či v meste, sme proste tu. Takisto sme aj súčasťou Európskej únie, a to nám umožňuje cestovať do iných krajín, lepšie obchodovanie, máme euro (aj dobrá, ale aj zlá vec – všetko je teraz drahšie), sloboda chodenia po Európe.
Ako som už povedal, sme síce v Európskej únii,  ale teraz to nerobí z nás čisto Európanov. Máme obrovské kultúrne aj historické dedičstvo, na ktoré by sme mali byť hrdí.
Sme aj Slováci, aj Európania. Ale viac tí Slováci. Len preto, že sme v Európskej únii,  by sme  nemali utekať preč- do iných krajín, a nemali by sme  prestať byť Slovákmi-hrdými Slovákmi.

Samuel Suvák

Kto vlastne som? Európan? Slovák? Alebo oboje?

 Ja sa pokladám za Slováka a som hrdý na svoju vlasť. Slovensko je moja rodná krajina a vždy ju  budem milovať. Budem milovať jej prírodu, ľudí, proste všetko, čo sa nachádza na území tejto nádhernej krajiny. Samozrejme, tu už nie sú také pracovné možnosti, ako kedysi boli. Ľudia čím ďalej, tým viac sa ľudia sťahujú do iných krajín za inými pracovnými možnosťami a prezentujú svoje vedomosti v iných krajinách, namiesto toho, aby tu- vo svojej krajine- otvárali reštaurácie a podniky, aby vznikli nové pracovné miesta. Za touto krajinou sa skrýva krutá realita. Tie pracovné možnosti by aj boli, ale pre človeka, ktorý vyštudoval vysokú školu je začiatočný plat 500 eur učiteľa a 800 eur pre smetiara... tak to je už naozaj nezmyselné. Týmto chcem povedať, že v dnešnej dobe sa viac oplatí ísť pracovať do zahraničia. Keby som ja dostal  príležitosť ísť pracovať do zahraničia, šiel by som, ale určite by som sa vrátil naspäť – sem- do mojej milovanej krajiny, na Slovensko.

Matúš Gubelíny

Kto vlastne som? Európan, Slovák alebo oboje?

Som Slovák a som na to hrdý. Viete prečo?  Som hrdý, lebo Slovensko je veľmi pekná krajina, bohatá na prírodné krásy. Narodil som sa tu, vyrástol , tu študujem  a tu som prešiel  skoro všetky národné pamiatky. Narodila sa tu aj väčšina mojich predkov, moji starí rodičia, rodičia a celá moja rodina. Slovensko je  malebná krajina a môže toho vo svete ešte veľa dokázať. Veľa ľudí by mohlo povedať, že nám tu chýbajú palmy, horúčavy, more, ale mne to nevadí. Mne úplne stačí cestovať na dovolenku niekoľkokrát do roka. Precestoval a videl som toho už skutočne veľa, ale na konci každého  výletu sa stále opakuje to isté. Veľmi sa teším domov, na našu krásnu krajinu a na ľudí, čo v nej žijú. Nie nadarmo sa hovorí:“ Všade dobre, doma najlepšie.“ Mne stačí , že tu máme štyri ročné obdobia. Je  krásne pozorovať, ako sa naša krajina každým mesiacom mení. V každom období sa skrýva iný príbeh. Ja osobne mám veľmi rád zimu a sneh. Neviem si rok bez tohto obdobia predstaviť. Ako všetci vieme, v niektorých krajinách vôbec nevedia, čo je to zima alebo sneh. Niektoré horúce letoviská, krajiny poznajú sneh, ale len z umelo vytvorených hál. Podľa mňa je to fajn, že si to ľudia   chcú vyskúšať, ale  v umelo vytvorených snehových halách sa stráca celá tá krása, nedokážu jednoducho vytvoriť takú krásnu zimnú scenériu, akú nám ponúkajú naše slovenské hory.
Tiež som hrdý preto, lebo sa našli ľudia ochotní obetovať sa za národ. Som veľmi rád, že sme sa stali členmi EÚ. Podľa mňa to našu krajinu výrazne zmenilo. Do EÚ sme vstúpili v roku 2004. Vtedy. pravdu povediac, mo to bolo jedno, nejako som to nevnímal. Bol som ešte  primladý, aby som to pochopil. Mal som iba štyri roky. Podľa mňa po vstupe do EÚ väčšina ľudí spoznala Slovensko a začal sa rapídne zlepšovať turizmus. Začali sa opravovať pamiatky, stavať nové hotelové komplexy a strediská. Veľa ľudí Slovensko ani nepoznalo, nevedeli, že niečo také vôbec existuje, že sa to môže nachádzať aj na mape. Myslím, že nám to pomohlo a zvýšilo to náš kredit vo svete, stali sme sa súčasťou vyspelej skupiny EÚ. V EÚ sa aktuálne nachádza 28 štátov a stále sa rozrastá. Pozitívne vnímam, že sme sa stali súčasťou silnej meny. Začali sme dovážať európske potraviny a produkty. Ako vieme ,všetko nie je dokonalé. Naša krajina ma aj mínusy. Po vstupe do EÚ sa naše slovenské potraviny ako keby stratili z obchodov. Dnes sme na tom už lepšie. Stále sa rozvíjame.
V budúcnosti plánujem ísť študovať do zahraničia. Chcel by som študovať v Európe, alebo niekde ďalej. Poznám veľa ľudí, ktorí išli študovať do zahraničia a veľmi sa im tam páčilo. V našej škole sa učíme dosť veľa. Máme tu prísnych učiteľov zo zahraničia. Rozvíjame svoje anglické schopnosti. Podľa mňa sme na vysokej úrovni v angličtine a sme pripravení reprezentovať našu školu a Slovensko v zahraničí. Najväčší problém štúdia v zahraničí vidím hlavne vo financiách. Veľa ľudí si to nemôže dovoliť. Ak by som mal tú možnosť, tak by som veľmi rád išiel študovať do zahraničia. Myslím, že v zahraničí mám  možnosť uspieť.
Toto je môj názor, Myslím, že táto téma je veľmi otvorená a dá sa napísať veľa múdrych názorov.    

Tomáš Marčák

Junior text

Kto vlastne som ? Slovák,Európan alebo oboje ?

Mylím si, že táto téma je veľmi otvorená. Na jednej strane je to úžasné, na druhej nás to núti premýšľať o tom , kto vlastne sme. Cítime sa byť patriotom , alebo ľuďmi, ktorí zastávajú multikulturálnosť? Ja osobne si túto otázku môžem klásť aj stokrát , ale jednoznačnú odpoveď asi nikdy  nebudem schopný  vyjadriť.

Ako sa hovorí , Boh našej Zemi  udeľoval krásy prírody. Ja si myslím, že nám udelil najmenšie, ale aj najkrajšie veľhory , udelil nám krásne tatranské lesy, a v neposlednom rade aj úctivých a pohostinných ľudí . Časom sme sa, nanešťastie, zmenili. Ľudia sú v neustálom strese a mnohokrát sa to odráža aj na prírode. Mali by sme si uvedomiť, že na tejto planéte sme si všetci rovnocenní. Veď tie stromy, ktoré kĺčujeme sú mnohonásobne staršie ako my.Tým však nechcem   podceňovať iba Slovensko , pretože, ako všetci dobre vieme , Európa je na tom niekedy omnoho horšie.
Európska únia sa 1. mája 2004 rozšírila o desať krajín: Estónsko, Lotyšsko, Litvu, Poľsko, Českú republiku, Maďarsko, Slovinsko, Maltu, Cyprus a aj  Slovensko.
Mylím si , že tento dátum bol pre nás asi ten najdôležitejší. To malé Slovensko sa stalo súčasťou  veľkej prosperujúcej únie, ktorá nám naozaj pomohla . Či už po finančnej stránke, alebo po stránke nášho zviditeľnenia sa .
Európu milujem . Som jeden z tých ktorí nedokážu obsedieť na jedom mieste .Milujem nakupovanie, cestovanie a golf . Európa je pre moje záľuby ako stvorená.  Dovolenky v Španielsku , golf v Rakúsku , lyžovačky v Taliansku , nákupy v Londýne. Toto všetko nám umožnil vstup Slovenska do EÚ.
Som Európan aj Slovák a som na to hrdý !

Flávius Halagovec

Kto vlastne som? Slovenka, Európanka alebo oboje?

Mnoho slovenských študentov rozpráva len o tom, ako po vysokej odídu zo Slovenska. Keď sa ich spýtame na dôvody, je to len samá kritika. Kritizujú našich politikov, systém, vládu, školstvo... Aj keď pravda, že Slovensko v týchto stránkach nepatrí medzi najlepšie, a uplatnenie si skôr nájdu v zahraničí, nikdy nevyzdvihnú to, na čo sme na Slovensku hrdí. Nemyslím konkrétne to, čo každého napadne ako prvé: Tatry, príroda, ľudia..., ale to, na čo po čase prídeme, keď sa nad tým poriadne zamyslíme. Práve to je ten problém. Ľudia sa často konajú skôr, ako sa zamyslia nad tým, čo v skutočnosti majú. Samozrejme, aj ja rozmýšľam, že by som po vysokej škole odišla do zahraničia, no nikdy to nemôžem povedať naisto. Nikdy človek nemôže vedieť, čo sa stane, ako sa jeho život zmení o pár rokov alebo aj o pár minút. Nikdy si nemôžem byť istá, kde ma nakoniec život zavedie. Možno sa odsťahujem niekde mimo Slovenska alebo dokonca mimo Európy. Pokojne by som prijala aj možnosť zostať v Európe, no bývať niekde mimo Slovenska. V podstate by som to nebrala ako nejakú veľkú zmenu. Európska únia je v súčasnosti ako jeden veľký štát, v ktorom sú vytvorené nejaké pomyselné malé štáty. V podstate sa líšime iba jazykom, ale to už v súčasnosti nie je veľký problém, keďže angličtina je medzinárodný jazyk a dá sa ním dorozumieť skoro všade. Preto je potrebné  najprv sa poriadne zamyslieť nad pozitívami a negatívami a až potom, keď naozaj prídeme k záveru, že to nie je pre nás, môžeme konať. Takže moja odpoveď na otázku, či sa cítim ako Európanka alebo Slovenka, je jednoznačná. Som Slovenka a som na to veľmi hrdá.

Tereza Čiderová

Kto vlastne som? Európan, Slovák alebo oboje?

            Slovensko vstúpilo do Európskej únie v roku 2004. Vtedy som mal 5 rokov. O pocitoch Európana alebo Slováka som nemal ani tušenie. Mal som iné starosti. Zaznamenával som však náladu spoločnosti, plynúcu z televíznej obrazovky a rozhlasu. Vnímal som to ako pocit nadšenia, pretože si pamätám nadšenie svojich rodičov. Neskôr, keď som si svet okolo seba začal viac uvedomovať, prijal som informáciu, že Slováci sú vlastne Európania ako samozrejmosť.
V roku 2009, keď Slovensko vymenilo menu a prijalo euro, som tak isto nevnímal nič mimoriadne. Jediné čo si pamätám, bola reklama „meníme menu, nie cenu“. Absolútne som tomu vtedy nerozumel. Rozumiem tomu až teraz.
Ak by som si mal predstaviť, že som správny Európan, ktorý súhlasí so všetkými rozhodnutiami vedenia Európskej únie, mal by som byť stotožnený so všetkými krokmi, ktoré vedenie únie robí a mali by to byť kroky, ktoré vedú k prospechu všetkých občanov Európskej únie. Práve preto neviem odpovedať na otázku, či som Slovák, Európan alebo oboje dokopy.
V súčasnosti mám takmer 16 rokov a plne si uvedomujem dianie okolo seba. Zaregistroval som krízu v roku 2008, ktorá priniesla množstvo nezamestnaných ľudí, chudobu a problémy aj Slovákom. A najnovšie aj vojnu v našej bezprostrednej blízkosti, na Ukrajine. Ak by aj takéto negatívne udalosti mali byť výsledkom spojenia európskych štátov, tak by som rozhodne chcel zostať Slovákom.
Keby mala byť cena za občana Európskej únie chudoba, vojna, napätie medzi členskými štátmi a krachujúce štáty Európskej únie, tak ako to vnímam v prípade Grécka a Ukrajiny, myslím si, že rozhodne by som chcel zostať len Slovákom.

Marian Vinicay

Kto vlastne som ? Európan, Slovák alebo oboje ?

Hlavnou postavou príbehu je chlapec Marek žijúci v Košiciach na Slovensku. Býva spolu so svojimi rodičmi a súrodencami v byte na jednom košickom sídlisku. Hoci má len 17 rokov, má veľké plány.
Sníva o tom, že sa  jedného dňa  vydá do zahraničia, bude tam žiť lepší život a bude veľa cestovať. Zatiaľ ale musí žiť svoj každodenný život tu na Slovensku. Strednú školu skončí už onedlho a to znamená, že sa mu jeho sen už čoskoro splní. Jeho vysnívanou krajinou bolo vždy Francúzsko. Počas školy navštevoval kurzy francúzštiny, pretože v škole nemal možnosť učiť sa tento jazyk, takže všetok voľný čas venoval  štúdiu.  Často mu neostával čas ani na jeho koníčky. Uvedomoval si ,že to nebude také ľahké, ako si  to vždy myslel, ale pri pohľade na  vtedajšiu situáciu na Slovensku, to bolo pochopiteľné, že chce odísť. Hoci bolo Slovensko krásne svojou prírodou, kultúrou, zvykmi , mal tu svoju rodinu, kamarátov,  boli tu aj negatíva, ktoré viedli Mareka uvažovať o odchode už veľmi dávno. Bola to hlavne vysoká nezamestnanosť , najmä mladých ľudí, často nevyhovujúce  podmienky na prácu. Situácia, podmienky  a možnosti na  Slovensku boli  v porovnaní so západnými štátmi veľmi rozdielne. Marek vedel, že najťažšie bude opustiť  svoju rodinu, kamarátov, ale aj slovenskú kultúru,  na ktorú bol vždy nesmierne hrdý.
Ako čas pomaly plynul, blížil sa deň, kedy Marek konečne ukončí  strednú školu a bude sa môcť vydať na svoju cestu. Pár dní pred oficiálnym koncom školy, ktorú aj úspešné absolvoval sa Marek  rozlúčil so svojimi  kamarátmi, s ktorými strávil celé detstvo, napríklad hraním futbalu alebo iných zábav. Keď sa rozlúčil s kamarátmi , ponáhľal sa hneď domov, aby mohol posledné  dni  na Slovensku stráviť  so svojou rodinou a súrodencami. Po pár dňoch konečne nadišiel Markov  veľký deň. Keď sa ráno ešte doma obliekal a lúčil sa s rodičmi a súrodencami, vôbec netušil, čo ho čaká v ďalekých, neznámych krajinách. Taktiež mal aj veľký strach, ale jeho odhodlanie a túžba žiť  lepší život, možnosť cestovať a  zabezpečiť  aj svoju  rodinu tento veľký strach prekonalo. Marek si stihol pár mesiacov dozadu zarezervovať jedno z miest v poslednom autobuse, ktorý opúšťal Slovensko a mieril do krásneho Francúzska, konkrétne do jeho hlavného mesta Paríža.
Cesta bola veľmi dlhá, trvala asi 20 hodín a bola dosť únavná. Marek však cítil, že sa konečne približuje k svojmu vysnívanému cieľu. Po strastiplnej ceste sa Marek konečne ocitol v jeho meste snov, v Paríži. Pohľad na to mesto bol úžasný, presne taký, aký si ho Marek vždy predstavoval. Bolo to úplné iné ako vtedy na Slovensku, životný štýl sa nedal ani porovnať. Všetci ľudia si tam žili svoj rozprávkový život.
Po príchode sa šiel Marek ubytovať na miestnu ubytovňu a neskôr si chcel pozrieť mesto. Tak aj urobil a nechal si všetky veci na izbe.  Vôbec  však nepomyslel nato, že by sa mohlo niečo stať. Po obhliadke mesta sa vrátil späť na izbu a zistil, že mu niekto všetky veci ukradol. Vtedy si uvedomil, že sa stala najhoršia vec, aká sa mohla stať. Ocitol sám v cudzej krajine bez peňazí, bez možnosti kontaktovať svoju rodinu.
Ubytovanie mal už dopredu zaplatené na pár dní, tak sa rozhodol,  že si za ten čas skúsi zohnať prácu, aby sa mohol vrátiť späť na Slovensko. Ako tak šiel po meste, zbadal jednu malú reštauráciu na okraji mesta, v ktorej hľadajú výpomoc. Vedel, že tých peňazí nebude veľa, ale súrne ich potreboval. Prvé dni umýval len riad a podlahu, ale popri práci sa spriatelil s majiteľom  reštaurácie, ktorý tiež nebol rodeným Francúzom. Svojou lámavou francúzštinou mu povedal o celej jeho situácii. Majiteľ si spomenul na svoje ťažké začiatky v cudzej krajine a ponúkol Marekovi pomoc. Navrhol mu, že môže u neho bývať ,kým si nezarobí na cestu späť. Marek s tým súhlasil. Vo svojom voľnom čase sledoval svojho šéfa ako varí, pretože majiteľ súčasne  zastával aj funkciu kuchára vo svojej vlastnej reštaurácii. Marekovi sa  varenie časom zapáčilo  a tak ho jeho šéf začal učiť ako správne variť a čo potrebuje k tomu, aby sa stal dobrým kuchárom.
Roky plynuli, no Marek aj napriek ťažkým začiatkom a nepriaznivej situácii zostal vo Francúzsku a žil si svoj sen. S pomocou dobrých ľudí, na ktorých mal v cudzej krajine šťastie a svojej vytrvalosti, sa stal  uznávaným kuchárom a časom si otvoril aj vlastnú reštauráciu. Našiel si tu priateľku, neskôr si založil rodinu, kúpil si krásny dom a neskôr pribudli aj deti. Svojej rodine posielal  každý mesiac peniaze, aby sa im žilo taktiež lepšie.
Aj keď sa Marekovi stali zlé veci a na začiatku nemal toľko šťastia tak si žil vo Francúzsku svoj sen. Žil si  svoj rozprávkový život, ale aj napriek tomu stále cítil ,že mu niečo stále chýba – Slovensko. Po mnohých rokoch života v cudzej krajine sa rozhodol, že predá reštauráciu, dom a byt v meste a nakoniec odcestoval so svojou rodinou naspäť domov, na Slovensko,  kde sa po dlhých rokoch  stretol so svojou rodinou. Rozhodol sa, že nakoniec zostane žiť na Slovensku, pretože časom zistil, že aj keď bolo Francúzsko jeho snom, stále sa tam cítil ako cudzinec a  chýbalo mu to, čo vždy najviac zbožňoval a načo bol vždy hrdý. Na svoju rodnú vlasť, Slovensko.

Donard Gashi

Kto vlastne som? Európan, Slovák alebo oboje?

            Čo je to vlastne život? Bytie? Existencia? Nik nedokáže presne pomenovať tento pojem. Prečo je také náročné výstižne opísať jeho význam?  Mnoho filozofov sa snažilo po stovky, ba tisíce  rokov vysvetliť toto krátke, avšak predsa obsiahle slovo. Napriek nezmerne veľkému úsiliu mysliteľov vekov dávno minulých sa slovko život stále hybko vyhýba svojej dokonalej definícií. Každý si ho vykladá po svojom...
Rada sa prechádzam v snehu. Sneh je tvorený vločkami, tie zas kryštálikmi najbizarnejších tvarov. V mnohých smeroch mi tento dar prírody pripomína ľudstvo. Hoci je každá vločka, ktorá ho tvorí iná a zdanlivo nemá význam, pomaly usadajú jedna k druhej a spolu hrubo i jemne zároveň zvýrazňujú rôznorodosť okolitej krajiny. Stoj čo stoj držia pospolu, až dokonca. Napriek tomu si každá z nich zachováva neprekonateľnú jedinečnosť.
Chôdza ako taká je prospešná pre ľudský organizmus. Keď sa počas prechádzky v hviezdnom prachu stvoreného atmosférou našej Zeme obzrieme za seba, zbadáme zreteľné stopy. Tieto šľapaje nie sú monotónne, nasledujú rôzne smery, obchádzajú a križujú mnohé prekážky. Ak nie sme krátkozrakí alebo arogantní, všimneme si aj odtlačky iných ľudí, či dokonca zvierat prebíjajúcich sa cez územie posiate snehom.
Život je cesta. Je to púť jednotlivca. Celý život niekam kráčame, niekam smerujeme. Kamsi mierime vo svojich myšlienkach, hľadáme zmysel, vyvodzujeme dôsledky našich rozhodnutí a plánujeme. No súčasne napredujeme i fyzicky. Putujeme za cieľom, ktorý si stanovíme alebo sa k nemu nevedomky krok po kroku blížime.
Obrátime svoj zrak niekedy späť? Stopy, ktoré po sebe zanechávame, sprvoti také výrazné miznú pod čerstvo napadaným popraškom čerstvého snehu, alebo po čase stratia svoj tvar a je ťažké ich rozoznať. V takomto prípade je obtiažne nasledovať vlastné šľapaje a vrátiť sa na pôvodné miesto skadiaľ sme predtým vyrazili.
Odkiaľ sme sem teda prišli? Táto otázka sa určite objavila na zreteli nejednému z nás. V tejto chvíli nemám na mysli ľudstvo ako také, ale oveľa menší okruh, a rod alebo rodinu. Rod je pokrvná stopa, ktorú po sebe dedíme a zanechávame naprieč históriou. Rodina je najsilnejšie a najvzácnejšie puto, aké človek môže za svojho života vytvoriť. Tak prečo im venujeme takú malú, nezreteľnú a bezvýznamnú pozornosť? Ťažko povedať. Očividným dôvodom je, že pátranie po minulosti býva náročné. Ja som sa však aj napriek tejto priepasti medzi tým čo je a tým čo bolo rozhodla inak.
Moderná technológia nám umožňuje divy, o akých zriedkakedy uvažujeme. Stačí pár lenivých pohybov prstov po klávesnici počítača a otvorí sa nám cesta k nekonečnému zdroju informácií.
Ľudia sa od nepamäti od seba separujú. Snažia sa niečím odlíšiť od ostatných, poukázať na svoju individualitu. Na tom nie je nič zlého, ba ani nezvyčajného, je to prirodzená reakcia na kultúrne, historické i morálne vplyvy okolia. Snaha o dištancovanie sa začína byť nepríjemným, závažným problémom vtedy, ak prerastie do obsesie, až nenávisti voči iným ľuďom. Prečo by sme však my, ľudia, povyšujúc sami seba nad iné tvory (čo je podľa môjho názoru úplne mylná a zvrátená predstava) mali medzi sebou hľadať rozdiely len preto, aby sme sa navzájom vnútorne rozoštvali? V takomto prípade nám s určitosťou neprináleží ovenčenie tiarou vlastnej výroby, takzvaná „ Koruna tvorstva“.
Krv je doslovne životodarná tekutina, ktorá nás sprevádza počas našej cesty. Otec zdedil po svojej mame skupinu 0 pozitív, najstaršiu krvnú skupinu z čias lovcov z koreňmi v ďalekej Afrike. Je to najčastejšie sa vyskytujúca skupina a na Slovensku ju má až 37,8 % populácie. Naproti tomu, moja krvná skupina je AB, zdedila som ju po matke. Je netypická pre územie strednej Európy a Slovenska vôbec. Je to najmladšia krvná skupina. Predpokladá sa, že vznikla miešaním obyvateľov Kaukazu s krvnou skupinou A a Mongolov s krvnou skupinou B. Vo svete sa vyskytuje veľmi zriedkavo a u nás ju má 6,6% populácie, a predsa máme obe zapísané v pase „národnosť : slovenská“. Ak sa nás niekto v zahraničí opýta na náš pôvod, so zažitým automatizmom odpovedáme, že sme Slovenky... Je to však pravda? Genetika tomu zjavne nedrží stranu. Že by to celé bolo založené len na pocite a potrebe zaradiť sa niekam? A nie je to jedno? Prečo by sme sa mali navzájom škatuľkovať ako čajové vrecúška len na základe slov? Pomenovaní, ktoré niekto vytvoril dávno pred nami, a ktoré boli príčinou nejedného ohyzdného i zbytočného krviprelievania. A taktiež slepého odpierania faktu, že miešanie krvi je nevyhnutné pre zdraví vývoj ľudí.
Popri pátraní po pôvode nám môže výrazne napomôcť aj naše meno. V dnešnej dobe už istotne nie krstné, pretože vďaka kozmopolitnosti a kríženiu rôznych kultúr, sa tieto mená rozšírili po celom svete. Teraz si vezmime také priezvisko. Môže nám naznačiť niečo o našom pôvode? Ak sa zahľadíme na mapu Európy podľa najčastejšie sa vyskytujúcich priezvisk, nemusíme vynikať intelektom (stačí, ak vieme čítať), aby sme si všimli do očí bijúce podobnosti vo výslovnosti a písanej forme mien. Uvediem zopár príkladov. Našu cestu zahájime na mrazivom severe v spoločnosti nordických krajín. Čo je pre nich príznačné? Faerské ostrovy (s priezviskom „Joensen“), Dánsko (s priezviskom „Jensen“), Nórsko (s priezviskom „Hansen“) a Švédsko (s priezviskom „Johansson“) majú okrem spoločných hlások tvoriacich jedno krstné meno podobnú koncovku, ktorá znamená v slovenčine „syn“. Teraz sa presunieme na reťaz veľmi blízko geograficky situovaných krajín: Poľsko (s priezviskom „Nowak“), Slovinsko (s priezviskom „Novak“) a nášho suseda Českú republiku (s priezviskom „Novák“)....
Nie nadarmo sa Chorvátsku hovorí „slovenské more“. Konečne sa dostávam k faktu, ktorý o sebe vie naša rodina už dávno, a to, že naši predkovia (aj napriek krvnej skupine, ktorá sa nezhoduje s tamojšou krajinou) putovali na Slovensko z Chorvátska. V našej domovine je najčastejšie sa vyskytujúcim menom „Horváth“. Toto nachádza svoj ekvivalent v chorvátskej obmene „Horvat“.  Len pre zaujímavosť, na území chorvátska sa nachádza dedina s názvom „Gašinci“ až príliš podobným rodnému môjmu priezvisku. Samozrejme nepodopierame toto tvrdenie len o tento fakt, ten slúži len na poukázanie podobnosti. Pár hodín strávených v prístupných archívoch a zbierkach informácií nám poodhalilo mnoho mien a kontaktov, ktoré jednotlivý členovia nášho „klanu“ navzájom udržujú. A nehľadia na seba skrz kultúrne rozdiely. Považujú sa za rodinu.
Takže kto vlastne som? Som Slovenka, Slovanka, Európanka... Som človek.

Simona Gašincová

Kto vlastne som? Slovák, Európan alebo oboje?

Pri vyslovení tejto otázky mi napadá hneď niekoľko odpovedí. Samozrejme, že som Slovenka, veď som sa tu narodila a vyrástla. Som na to aj patrične hrdá. Ale som tak trochu aj Európankou, tomu sa predsa žijúc v jej strede vyhnúť nedá. Ak mám byť úprimná, nikdy predtým ma nenapadlo považovať sa za čokoľvek iné ako za Slovenku, napriek tomu, že moje korene siahajú inam. Som Košičanka a navždy ňou, aspoň srdcom,  ostanem. Ale vidia to tak aj ľudia okolo mňa? Moje rovesníčky a rovesníci, kolegyne a kolegovia? Rozhodla som sa ich opýtať a vytvoriť akúsi koláž rôznych pohľadov.

*

Jasné, že som Slovák! Európa je už pyšná dosť, na Slovensko musíme byť my – junáci spod Tatier, no nie? Hocikoľkokrát budem musieť ľuďom v cudzine vysvetľovat, kde to malé Slovensko vlastne je, vždy to urobím, lebo naša krajina si to zaslúži. Veď keby som sa bol narodil niekde inde, nebol by som tým, kým som teraz. Možno by som mal na veľa vecí iné názory a môj pohľad na svet by bol celkom iný, ale nemenil by som ani za nič. Veď tak ma doma rodičia vychovávali odmalička - aby som bol rád za to, čo mám, tak sa toho držím a som rád, že mám slovenskú národnosť.

*

Slovenka alebo Európanka? A čo je to vlastne byť Európanka – iba to, že naša krajina je situovaná niekde v Európe. Zato byť Slovenka, to sa oplatí. Máme nádhernú prírodu a kultúru, tradície, aj keď tie sa držia pri živote už len tak-tak. Ale napríklad u nás doma sa stále snažíme im pomáhať. To bude tým, že žijem na dedine, tam sú ľudia podľa mňa na svoj pôvod viac hrdí a viac si ctia zvyklosti. Ale aj vy z mesta by ste to mali robiť, to sa patrí – zachovávať zvyklosti naších starých otcov.

*

Nemôžem povedať, že nie som Európanka, ale podľa mňa si moja štátna príslušnosť k Slovensku zaslúži oveľa viac pozornosti. Veď tak dlho naši predkovia nebojovali za samostatnosť preto, aby sme potom Slovensko zmietli zo stola a nahradili ho Európou. Pekne treba hrdo vyhlasovať všade vo svete, odkiaľ sme, veď sa nemáme začo hanbiť, aby sme sa museli skrývať za Európu. Precestovala som ju už skoro celú a musím povedať, že mi nepripadá ani zďaleka taká úžasná ako táto naša malá republika.

*

Pred pár rokmi, som si dala taký oddychový rok pred nástupom na vysokú. aby som si trochu oddýchla od nášho radostného vzdelávacieho procesu a rozkukala sa po svete. Navštívila som vtedy jedenásť rôznych krajín Európy, ale nikde to nebolo také, ako na Slovensku. Ako dovolenka alebo výlet je to podľa mňa super, ale určite nie ako dlhodobé riešenie. Nikde sa mi nepáčilo dosť na to, aby som sa už nechcela vrátiť domov na Slovensko. Vtedy som si práve po prvý krát uvedomila, že som naozaj hrdá na to, že som Slovenka. Toto je skutočne jediné miesto, kde sa cítim ako doma, tu ma to ťahá, tu som doma, medzi svojimi. Presne ako spieva Tánička (poznámka autora – narážka na pieseň Domov, ktorú spieva Tatiana Poláková v muzikáli Móric Beňovský).

*

Ja sa cítim ako Slovenka, aj keď som vlastne z Ukrajiny a doma všetci rozprávame po anglicky, okrem mamy, ona občas aj po rusky. Ale žijem na Slovensku už dlho a prirástlo mi k srdiečku tak veľmi, že si neviem predstaviť, že by som odtiaľ niekedy odišla. Na moju “naozajstnú” domovinu si už skoro nespomínam a ani mi nechýba. Bola som vychovaná na slovenských haluškách a asi sa to na mne podpísalo.

*

Som Slovák a som na to patrične hrdý. Každý u nás v rodine sa venuje niečomu tradičnému, slovenskému a preto keď som vyrastal, bol som od mala veľmi uvedomelý, čo sa týka našej kultúry. Cítim, že sem patrím a za nič na svete by som Slovensko nevymenil. Je pravda, že naša poloha v samom srdci Európy nám neškodí, ale určite nechcem nikam za hranice cestovať na nejaký dlhý čas. Slovensko by mi strašne chýbalo. Je to krásna krajina plná krásnych ľudí. A čo je v mojich očiach to najdôležitejšie, je to môj domov. A keď si niekde doma, už nikam nepotrebuješ ísť.

*

Ja veľmi rada cestujem, takže by sa dalo povedať, že som Európanka. Som prispôsobivá a rýchlo sa aklimatizujem, takže sa dokážem zabývať hocikde. Slovensko je pre mňa výnimočné tým, že si tu už nemusím na nič zvykať. Narodila som sa tu a tak ten zvyk prišiel tak prirodzene. Napriek tomu, že sa cítim ako doma skoro všade, Slovensko je stále mojím pravým domovom. Mám tu strašne veľa miest, na ktoré sa rada vraciam a nikdy ma neomrzia. Takže aj keď som Európankou, som zároveň aj hrdou Slovenkou a tak sa aj všade predstavujem. Aj keby osm sa raz odsťahovala do inej krajiny, je pre mňa nepredstaviteľné, že by som sa vzdala svojho pôvodu. Vždy budem iba Slovenkou žijúcou v inej krajine.

*

Európa je pre mňa osobne priveľká. Som skromné žieňa a ku šťastiu mi stačí málo. Slovensko sa niekomu môže zdať malá a priveľmi stiesnené, ale pre mňa je to tak akurát. Veď aj o ten malý kúsok zeme sme museli dlho a tvrdo bojovať, tak to najmenej, čo môžeme urobiť, je byť naňho hrdí. Som teda určite Slovenkou a nechcela by som nič iné. Nikde inde na svete som zatiaľ nenašla to, čo by ma robilo šťastnou tak, ako slovenská príroda, pamiatky, jedlo a kultúra spojená tradíciami. Ako malá som chodila s rodičmi na dovolenky a paradoxne jediné, čo mi utkvelo v pamäti sú krásne scenérie Slovenska, ktoré som vídala cez okno auta.

*

Možno by som mala na záver povedať pár slov. Iste ste si všimli, že takmer všetky odpovede boli veľmi národniarske . Nemôžem povedať, že by ma to prekvapovalo. Časť opýtaných sú dokonca členovia slovenského folklórneho súboru a tak sa nie je čomu čudovať. Myslím, že každý z nás je hrdým Slovákom alebo Slovenkou a ak sa aj v živote ocitneme od Slovenska na kilometre ďaleko, nikdy Slovákmi byť neprestaneme.

Sára Mižová

Naši študenti absolvovali lyžiarsky výcvik v lyžiarskom stredisku Drienica a bolo im fantasticky :)

Do galérie Kurz zimných športov od 19. 1. do 23.1.2015 boli pridané fotografie.

Dni otvorenej výučby  9. - 13.2.2015

Milí naši budúci študenti,
pozývame vás na DEŇ OTVORENÝCH DVERÍ dňa 28.1.2015 v čase od 13.00 do 18.00 hod. Dozviete sa veľa nových a zaujímavých informácií.

Do galérie Charitatívna zbierka pre Krízové centrum Dorka v Košiciach boli pridané fotografie.

Do galérie Imatrikulácie a Halloween v našej škole boli pridané fotografie.

Milí študenti a rodičia,

srdečne Vás pozývame na imatrikuláciu prvákov, ktorá bude spojená s halloweenskym večierkom.

Dňa 29. 10. 2014 sa stretneme presne o 18:00 v priestoroch našej školy.

Veľmi sa tešíme! :)

Do galérie Život v škole v októbri 2014 boli pridané fotografie.

KOŠICKÁ VEDECKÁ CUKRÁREŇ v Slovenskom technickom múzeu,
26. september 2014

      Vedecká cukráreň je sprievodným podujatím panelovej výstavy Slovenská cesta do mikrokozmu: CERN – 60 rokov európskej integrácie v časticovej fyzike  a Noci výskumníkov 2014. Výstavu pripravili košickí odborníci: pracovníci Ústavu experimentálnej fyziky SAV, Prírodovedeckej fakulty UPJŠ, Slovenského technického múzea, Katedry fyziky Technickej univerzity, Regionálneho centra mládeže v Košiciach  a firmy Cryosoft s r.o.

      Hosťom Košickej vedeckej cukrárne bol RNDr. Ladislav Šándor, CSc., vedúci vedecký pracovník Ústavu experimentálnej fyziky SAV v Košiciach. Jeho prednáška bola venovaná 60. výročiu založenia Európskej organizácie pre jadrový výskum CERN v Ženeve- špičkovej vedeckej inštitúcie v oblasti časticovej fyziky(29. septembra 2014). CERN disponuje systémom výkonných urýchľovačov elementárnych častíc a jadier. Najvyššie energie častíc, unikátne v svetovom meradle, poskytuje urýchľovači komplex LHC, uvedený do prevádzky v roku 2009. Na tomto urýchľovači bol pred dvomi rokmi objavený posledný kamienok do mozaiky štandardného modelu elementárnych častíc, tzv. Higgsov bozón.

      V prednáške bola stručne popísaná história vzniku a budovania CERNu a jeho unikátnej experimentálnej základne, ako aj hlavné fyzikálne výsledky, získané na urýchľovačoch CERNu. Slovensko je členským štátom CERNu od vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. V prednáške sme sa dozvedeli o  účasti a výsledkoch slovenských fyzikov a inžinierov v projektoch CERNu, a tiež na možnosti, poskytované CERNom slovenskej vedeckej komunite i priemyselnej oblasti.

Do galérie Mosty bez bariér boli pridané fotografie.

Do galérie Účelové cvičenie 8.9.2014 boli pridané fotografie.

Vážení rodičia,

rodičovské združenie tried II.K a III.K sa uskutoční dňa 9.10.2014 o 16.00.

Važení rodičia,

pozývame Vás na rodičovské združenie prvých ročníkov dňa 18.9.2014 o 16.00. 

Milí študenti! V utorok 2.septembra Vás všetkých čakáme, aby sme spolu zahájili školský rok 2014/2015. Stretneme sa v priestoroch školy o 9,00. Užite si ešte pár voľných dní!

Do galérie Ukončenie školského roka 2013/2014 boli pridané fotografie.

Do galérie Školský výlet Mlynky boli pridané fotografie.