Už pred troma rokmi asi každé druhé stretnutie Žiackej rady som od žiakov počúvala: "Môžeme zorganizovať noc v škole?". Ako správny pedagóg som si predstavila, čo ma v prípade dozoru na tejto akcii čaká. Veľa hluku, žiaci behajúci po chodbe, každý sa niekam ponáhľa, podozrenie, či niekto nepožil alkoholický nápoj, žiadny hlas po kričaní cez hlasnú hudbu a nakoniec kruhy pod očami po noci, čo som nespala. Komu by sa chcelo niečo také absolvovať?

Ochota kolegov ako spolutrpiacich na tejto desivej akcii bola taká ako som očakávala. Nikto sa dobrovoľne nehlásil, až skoro utekali pri tejto predstave. Ale prišla pandémia a s ňou prišli aj opatrenia. Našťastie som mala výhovorku, že to nie je možné. „Chvála pánu Bohu za opatrenia!“ myslela som, aj keď som dúfala, že tie opatrenia čoskoro prejdú. Nakoniec sa aj tak stalo a tento školský rok prebehol bez obmedzení. Žiaci sa obmenili a zo Žiackej rady sa stal Školský parlament. Žiaci bažiaci po socializácii začali klásť rovnaké otázky ako pred pandémiou.

Ich prvú žiadosť som predniesla na Pedagogickej rade kolegom. Odpoveď som ani nepočula, lebo sa prešlo na dôležitejšiu tému ako sú známky, utekanie zo školy cez prestávku, špinavé triedy a desiaty, ktoré v lavici začali žiť vlastný život.

Pri druhom pokuse žiakov na zasadnutí Školského parlamentu som im dala za úlohu, že nech zoženú aspoň piatich učiteľov, ktorí budú ochotní robiť dozor. Myslela som si, že sa im to nepodarí a bude po probléme. Ale pravda bola taká, že okolo Vianoc prišli za mnou so zdrapom papiera, na ktorom boli napísané mená. Ich šťastné tváre a rozžiarené oči sa na mňa pozerali a čakali, kedy im poviem dátum. A čo som urobila ja? Opäť ako správny dospelý som našla dôvod prečo nie teraz. Bola zima, na noc sa sťahuje kúrenie kvôli šetreniu s energiami a žiaci by mohli prechladnúť. Takže moja odpoveď bola, že najskôr v máji, kedy už snáď v škole nebude taká zima. Opäť som mala vyhraté. Aspoň na pár mesiacov.

Druhý polrok bol hektický. Najprv prišla inšpekcia, potom lyžiarsky výcvik, písomné maturity, výlet do Talianska, nové voľby, nový Školský parlament, príprava na prijímačky a maturity. Stále som v kútiku duše dúfala, že na prespávačku v škole moji študáci zo Školského parlamentu zabudnú. A prišiel máj. Tipujete správne. Žiaci na noc v škole nezabudli. Naopak boli ešte viac natešení, že sa blíži ten vytúžený čas teplejšieho počasia. Opäť ich šťastné tváre a rozžiarené oči sa na mňa upierali. Ale tentokrát mi došli výhovorky a už som neodolala. „V piatok 2.6. na deň detí,“ znela moja odpoveď. A tak sa začali prípravy.

Ďakujem za svojich kolegov, že ich mám, a že milujú svoju prácu a deti, ktoré učia. Aďka, Peťka, Katka, Maťo, Šaňo a ja bola výherná šestka, ktorá sa podujala robiť dozor žiakom. Edupage je skvelá vec. Jeden dotazník o záujem a súhlas rodičov. Jednoduchá vec. Výsledky ma však zaskočili. Na škole je 160 žiakov aj s piatakmi, ktorí už zmaturovali, takže som s nimi ani nerátala. Po ukončení hlasovania mi vypadli oči z jamôk. 70 detí zo 135. „Však to je viac ako polovica!“ Nehovoriac o tom, že aj piataci sa ohlácili, že sa chystajú prísť. Nakoniec nás bolo cez 70 a to bez učiteľov.

Prišiel koniec mája a Hanka, Karin, Zuzka, Emil,Alex, Bárbi a Nasťa začali pripravovať plagáty, pripravovať aktivity a rozmýšľať kde sa bude spať, aký bude harmonogram a kde bude disco, keďže v škole sú na chodbách fotobunky na pohyb. Ich nadšenie, snaha a zanietenosť ma tak pohltili, že som sa aj ja začala tešiť. Dokonca som kúpila palacinkovač, aby sme mohli aspoň trochu zahnať hlad sedemdesiatim hladošom.

Noc v škole nakoniec dopadla nad očakávania. Všetky obavy nás učiteľov boli zbytočné. Máme úžasné deti, ktoré dodržiavajú pravidlá, aj keď občas vystrčia rožky. Sú však veľmi rozumné, chápavé a ak pochopili, že my len mále o nich strach, aby sa im nič nestalo, tak prijali pravidlá a zapojili sa do všetkých pripravených aktivít. Spoznávačka žiakov naprieč triedam a vytvorenie rôznorodých tímov ich zoznámila a snáď im vytvorila putá, ktoré v priebehu ďalších rokov ešte využijú. Treasure hunt sa niesol v duchu súťaže a nezaobišli sme sa bez drobného podvádzania. Ja však dúfam, že všetci pochopili, že tímu zo Školského parlamentu sa to nepáčilo a nabudúce im nebudú kaziť ideály o hre fair-play. Potom sa disko, filmy, karty a strašidelné príbehy niesli školou až do neskorej noci.

A ako vyzerala noc? Ani nechcite vedieť. Prekliate fotobunky pri každom pohybe svietili. Nie že by v škole nebol pokoj, ale ak pijete kolu, vodu alebo vineu a jete do jednej ráno, tak potom sú toalety správnou voľbou. A povedzme si, že pri sedemdesiatich žiakoch a šiestich učiteľoch je toho pohybu po chodbách veľa. Takže zo všetkých mojich obáv sa naplnila našťastie len tá jedna. Kruhy pod očami a neprespatá noc. To však vôbec nevadí, lebo všetci sme si túto noc výborne užili.

Teším sa na ďalší rok, a tentokrát bez výhovoriek: „Sľubujem“.

Vaša Hricová

Viac fotiek nájdete vo fotoalbume.